Milánsky kongres

Milánsky kongres

 

            Existujú prvé zmienky o skutočnom vzdelávaní nepočujúcich detí a dospelých zo 16. storočia. V druhej polovici 18. storočia začali vznikať prvé verejné ústavy pre nepočujúcich, napr. 1755 alebo 1760 vo francúzskom Paríži, 1760 v škótskom Edinburghu, 1778 v nemeckom Lipsku, 1779 v rakúskom Viedni, 1784 v talianskom Ríme, 1786 v českej Prahe, 1790 v holandskom Groningene, či 1792 v anglickom Londýne.

 

        Systém vyučovania v ústavoch pre nepočujúcich bol veľmi rôznorodý. V niektorých ústavoch sa vzdelávalo francúzskou alebo manuálnou metódou, kde sa používal hlavne posunkový jazyk, a v iných nemeckou či orálnou metódou, kde sa používal najmä hovorený jazyk. V ďalších ústavoch sa vzdelávalo kombinovanou metódou. 

 

        Zakladateľ parížskeho ústavu abbé Charles Michel de ľ Epée vyučoval manuálnou metódou a zakladateľ lipského ústavu Samuel Heinicke orálnou metódou. Títo dvaja hlavní rivali vzdelávania nepočujúcich boli presvedčení, že ich metóda je jediná správna a bojovali za ňu. 

 

        V tom čase v ústavoch prevládala manuálna a kombinovaná metóda nad orálnou metódou. To sa nepáčilo ani učiteľovi Josephovi Mariusovi Magnatovi, ktorý v roku 1878 organizoval prvý medzinárodný kongres učiteľov nepočujúcich v Paríži. Kongres prebehol, ale cieľ Magnata, aby prevládala orálna metóda, bol neúspešný. Kombinovaná metóda bola stále obľúbenejšia, ale podpora orálnej metódy sa mierne zvýšila.

 

        Neskôr sa francúzski a talianski stúpenci orálnej metódy začali združovať. Práve oni zorganizovali druhý medzinárodný kongres učiteľov nepočujúcich v talianskom Miláne v roku 1880. Stúpenci nenechali nič náhode a veľmi starostlivo pripravili podmienky tak, aby bol ukončený spor medzi manuálnou a orálnou metódou v prospech orálnej. Rovnako venovali pozornosť zostavovaniu organizačného výboru, zoznamu účastníkov na kongrese i programu kongresu s ukážkami výsledkov orálneho vzdelávania nepočujúcich žiakov. Na kongrese boli samotní nepočujúci pedagógovia (až na jedného či dvoch) vylúčení.

 

        Počet účastníkov bol 164, prevažne z Talianska a Francúzska. Na kongrese sa zúčastnili aj synovia Thomasa Hopkinsa Gallaudeta, Thomas Gallaudet a Edward Miner Gallaudet zo Spojených štátov amerických, ktorí boli zástancami manuálnej metódy. Kongres trval šesť dní od 6. septembra až do 11. septembra 1880. Rokovalo sa o štyroch hlavných témach: budova a vybavenie školy, podmienky výučby, metódy a špeciálne otázky. Prijali osem vyhlásení. Jedno z nich bolo uvedené, že pri výchove a vzdelávaní nepočujúcich by mala byť preferovaná orálna metóda nad posunkami. Vyhlásenie bolo prijaté dlhotrvajúcim potleskom a schválené 160 hlasmi proti 4 hlasom.  Pre nepočujúcich sa začalo takmer sto rokov trvajúce obdobie temna. 

 

        Po tomto kongrese nastúpil takzvaný oralizmus, kde sa posunkový jazyk nahrádzal hovoreným. Tento nástup oralizmu priniesol niekoľko zmien. Nepočujúci pedagógovia museli zo škôl odísť, v školách pre nepočujúce deti trestali za používanie posunkového jazyka. Nepočujúce deti, ktoré sa vzdelávali výlučne orálnou metódou, sa potom nevedeli plnohodnotne vyjadriť ani v hovorenom, ba ani v posunkovom jazyku. 

 

        Od Milánskeho kongresu k dnešnému dňu ubehlo viac ako 140 rokov. Behom tejto doby sa uskutočnili ďalšie kongresy, v súčasnosti takzvané Medzinárodné kongresy o vzdelávaní nepočujúcich. V poradí, dvadsiaty prvý kongres sa uskutočnil v kanadskom Vancouveri v júli 2010, kde účastníci kongresu zamietli vyhlásenia vyplývajúcich z Milánskeho kongresu. Účastníci vyjadrili hlbokú ľútosť nad jeho škodlivými dopadmi a podporili prijatie a rešpektovanie všetkých jazykov a foriem komunikácie vo vzdelávacích programoch nepočujúcich v súlade s Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím z roku 2008. Po 130 rokoch sa tak obdobie temna nepočujúcich na celom svete oficiálne skončilo.   

 
Text upravil: Roman Vojtechovský
Prekladateľ - figurant: Roman Vojtechovský
Rok vloženia na danú stránku: 2022 
Použitá literatúra:
  • Hrubý, Jaroslav. Velký ilustrovaný průvodce neslyšících a nedoslýchavých po jejich vlastním osudu. 1. díl. Praha: Septima, 1997.

  • Hudáková, Andrea. Milánský kongres: podrobnosti, souvislosti. In InfoZpravodaj – Magazín informačního centra o hluchotě, 2012, roč. 20, č. 3.

  • Lane, Harlan. Pod maskou benevolence: Zneschopňování neslyšící komunity. Praha: Karolinum, 2014.

 

Copyright © 2015 - 2022 - Snepeda. Všetky práva vyhradené.

aktualizované: 17.05.2022 10:33:26