Historka o Tomášovi Gallaudetovi

            V meste Hartford v Spojených štátoch amerických žila jedna rodina s 12 deťmi. Najstarší syn sa volal Tomáš Gallaudet. Namiesto hrania radšej čítal knihy. Keď bol starší, rozhodol sa odísť študovať.

                V roku 1814, keď mal Tomáš Gallaudet 26 rokov, navštívil svoju rodinu v meste Hartford.

            Raz sedel Tomáš vonku pred domom a pozeral sa na svojich mladších súrodencov, ako sa hrajú s inými deťmi na dvore. Všimol si, že jedno dievča sa do hry nezapája, len stojí samo pod stromom a pozerá na iné deti, ako sa hrajú. Tomáš zavolal svojho 9-ročného brata Eduarda a spýtal sa ho, kto je to dievča.

            „To je Alica, má 9 rokov a je dcérou nášho suseda z vedľajšieho domu,“ odpovedal Eduard.

            „Prečo sa aj ona nehrá s inými deťmi?“ spýtal sa Tomáš.

            „Myslím, že ona sa nemôže hrať, pretože je nepočujúca,“ odpovedal Eduard.

            Oči Tomáša sa vrátili k dievčaťu.

            „Prosím ťa, priveď ju ku mne,“ poprosil Tomáš Eduarda.

        Eduard teda Alicu priviedol k svojmu najstaršiemu bratovi a sám sa vrátil späť k hre so súrodencami a s inými deťmi.

            Tomáš a Alica sa navzájom na seba pozerali. Tomáš sa na ňu usmial a pokúšal sa jej prihovoriť. Pozdravil ju, avšak Alica mu neodpovedala a bolo zrejmé, že tomu slovu nerozumie. Napadlo mu, že by sa mohla naučiť písať, a tak vzal drevenú paličku a do piesku napísal slovo HAT, a zároveň jej podal klobúk. Alica sa pozrela na písmená, a aj keď možno poznala abecedu, slovo HAT jej nič nehovorilo.

        Tomáš zotrel nohou toto slovo, potom ho znova napísal a ukázal na klobúk, ktorý držala Alica v ruke. Alica prikývla hlavou v podobe signálu, že všetkému rozumela. Keď Tomáš tretíkrát napísal slovo HAT, Alica ukázala na klobúk. Tomáš sa usmieval. Potom vytiahol vreckovku zo svojho vrecka a povedal, že toto je HAT, s čím Alica nesúhlasila a ukázala na klobúk. Tomáš sa usmial a ukázal na drevenú palicu, potom na kameň, no Alica nesúhlasila a zas ukázala na klobúk. Znamenalo to, že slovu HAT porozumela.

            Následne potom Alica zostala vážna a ukázala prstom na seba, čomu spočiatku Tomáš nerozumel. Až neskôr pochopil, čo chce Alica vedieť – svoje vlastné meno. Tomáš vzal palicu a napísal veľkými písmenami slovo ALICA. Alica s prekvapením pozerala na napísané slovo, ukázala na seba a napísané písmená, s čím Tomáš súhlasil. Alica potom vzala palicu z rúk Tomáša a učila sa sama napísať svoje vlastné meno.

            Raz prišiel domov Alicin otec. Alica bežala za ním a ťahajúc ho mu chcela ukázať nového priateľa, ktorého však Tomáš poznal. Pozdravili sa a Tomáš mu povedal: „Pozrite sa na toto!“

        Tomáš napísal slovo HAT, podal Alici klobúk, ktorá ho ukázala a podala svojmu otcovi a sama napísala slovo HAT. Prekvapený a šťastný otec objal svoju dcéru. Alica mu tiež za pomoci Tomáša napísala aj svoje meno, čo jej otca rozplakalo.

            „V Amerike nikto nevie, ako treba učiť nepočujúce deti,“ povedal Alicin otec Tomášovi. Nahnevane Tomášovi povedal, že školy pre nepočujúcich sú len vo Francúzsku, kde deti používajú posunkový jazyk, a v Anglicku, kde nepočujúce deti odzerajú z pier učiteľov. Následne potom ukázal Tomášovi učebnicu z francúzskej školy pre nepočujúcich, v ktorej boli nakreslené tvary a pohyby rúk a pri nich boli napísané slová. Zvedavý Tomáš prelistoval stránky a skúšal používať posunky.

        „Chcel by som ísť do Anglicka a Francúzska, aby som na vlastné oči videl, ako učitelia učia nepočujúce deti,“ povedal Tomáš Alicinmu otcovi, ktorého to veľmi potešilo.

            Spoločnými silami začali zabezpečovať od dobrých a ochotných ľudí peniaze na cestu do Európy, čo sa im podarilo a už v nasledujúcom roku sa Tomáš dostal loďou do Londýna, kde boli dve školy pre nepočujúcich. Prvú školu riadila rodina Braidwoodsových a druhú ich príbuzní. Keď však chcel Tomáš navštíviť tieto školy, rodina Braidwoodsových, ba ani ich príbuzní, s tým nesúhlasili, pretože nechceli prezradiť svoje tajomstvo, čiže to, ako sa vyučujú nepočujúce deti.

            Na veľké prosby Tomáša rodina súhlasila s jeho žiadosťou, no len za splnenia podmienky, že za to zaplatí. Tomáš však pre nedostatok finančných prostriedkov nemohol tejto požiadavke vyhovieť. Rovnako nesúhlasil ani s ďalšími dvoma podmienkami rodiny – pracovať na ich škole tri roky alebo vziať jedného člena rodiny do Spojených štátov amerických ako svojho kolegu pri výučbe nepočujúcich detí.

        Nešťastný Tomáš odišiel od rodiny a išiel do centra mesta. Z vyveseného plagátu sa dozvedel o verejnej ukážke učenia nepočujúcich žiakov v školách, ktorú pripravili učitelia z francúzskej školy pre nepočujúcich. Rozhodol sa tam ísť. Prezentáciu výučby robili traja učitelia. Dvaja učitelia – starší Ján Massieu a mladší Laurent Clerc boli nepočujúci a tretí učiteľ bol počujúci riaditeľ školy Ambróz Sicard. V prezentácii učitelia Ján a Laurent odpovedali na otázky prítomnej verejnosti v posunkovom jazyku a odpovede zároveň písali na dve veľké tabule.

            Tomáš nikdy predtým nevidel posunkový jazyk. Bolo pre neho veľmi zaujímavé, ako Ján a Laurent odpovedali na otázky v posunkovom jazyku. Ich odpovede považoval za dobré a zaujímavé. Napríklad, jeden muž z verejnosti sa spýtal Laurenta, ktoré ženy má radšej, či anglické alebo francúzske. Na tú otázku mu Laurent s úsmevom odpovedal, že má rád obe rovnako.

     Tomáš pozorne sledoval komunikáciu oboch mužov a uvedomil si, že namiesto slov môžu byť posunky, pretože ruky, rovnako ako aj hlas, sú tiež schopné vyjadriť myšlienky, pocity a názory človeka.

        Po prezentácii išiel Tomáš za učiteľmi so svojou prosbou a oni súhlasili, aby navštívil ich školu v Paríži. Boli ochotní mu názorne ukázať výučbu nepočujúcich detí, a to bez splnenia akejkoľvek podmienky.

            V roku 1816 bol Tomáš dva mesiace v škole pre nepočujúcich v Paríži a učil sa od Ambróza, Jána a Laurenta. Tomáš v tom čase vedel niečo po francúzsky, Laurent zas niečo po anglicky, a tak Laurent učil Tomáša základné posunky z francúzskeho posunkového jazyka. Tomášovi sa dokonca podarilo prehovoriť 30-ročného Laurenta, aby s ním odcestoval do Ameriky a pomohol mu založiť školu pre nepočujúcich, v ktorej by spoločne učili nepočujúcich používať na komunikáciu posunkový jazyk a ukázať ľuďom v Spojených štátoch amerických, že nepočujúci ľudia sa môžu vzdelávať tak, ako aj počujúci ľudia.

            V apríli 1817 Tomáš a Laurent otvorili prvú verejnú školu pre nepočujúcich v Hartforde. Jej prvými žiakmi boli deväťročná Alica, devätnásťročná Sofia a ďalších päť nepočujúcich žiakov. Jej prvým riaditeľom, a zároveň učiteľom bol Tomáš a prvým nepočujúcim učiteľom v Spojených štátoch amerických sa stal Laurent. Škola v Hartforde je tak najstaršou školou pre nepočujúcich žiakov v Spojených štátoch amerických a existuje dodnes.

            Zaujímavé je, že Tomáš sa v škole zaľúbil do nepočujúcej žiačky Sofie, s ktorou sa aj v roku 1821 oženil a mali spolu 8 detí. Ich najmladší syn Edward Miner v roku 1864 založil prvú vyššiu odbornú školu – kolégium pre nepočujúcich, pomenované na počesť Tomáša Gallaudeta. Neskôr v roku 1986 sa vysoká odborná škola premenovala na Gallaudetovu univerzitu.

Koniec smiley

 

Autor: Roman Vojtechovský

Prekladateľka - figurantka: Veronika Vojtechovská

Ilustrátorka: Linda Pašáková – Svoradová

Rok vydania: 2016 (www.kniznicaticha.sk)

Rok vloženia na danú stránku: 2019

Poznámka autora:

  • upravené meno v texte - Tomáš Gallaudet, originálne meno - Thomas Hopkins Gallaudet

  • upravené meno v texte - Alica, originálne meno - Alice,

  • upravené meno v texte - Ján Massieu, originálne meno - Jean Massieu,

  • upravené meno v texte - Ambróz Sicard, originálne meno - Roch-Ambroise Cucurron Sicard,

  • upravené meno v texte - Sofia, originálne meno - Sophia.

Použitá literatúra:

 

Copyright © 2015 - 2024 - Snepeda. Všetky práva vyhradené.

aktualizované: 22.09.2024 18:33:41