Historka o Tomášovi Gallaudetovi

V meste Hartford v Spojených štátoch amerických žila rodina s dvanástimi deťmi. Najstarší syn sa volal Tomáš Gallaudet. Namiesto hrania radšej čítal knihy. Keď dospel, rozhodol sa odísť študovať. V roku 1814, keď mal Tomáš Gallaudet 26 rokov, navštívil svoju rodinu v Hartforde.

Raz sedel Tomáš vonku pred domom a pozeral sa na svojich mladších súrodencov, ako sa hrajú s inými deťmi na dvore. Všimol si, že jedno dievča sa do hry nezapája, len stojí samo pod stromom a sleduje ostatné deti, ako sa hrajú. Tomáš zavolal svojho 9-ročného brata Eduarda a spýtal sa ho, kto je to dievča.

„To je Alica, má 9 rokov a je dcérou nášho suseda z vedľajšieho domu,“ odpovedal Eduard.

„Prečo sa aj ona nehrá s inými deťmi?“ spýtal sa Tomáš.

„Myslím, že sa nemôže hrať, pretože je nepočujúca,“ povedal Eduard.

Oči Tomáša sa opäť obrátili k dievčaťu.

„Prosím ťa, priveď ju ku mne,“ poprosil Tomáš Eduarda.

Eduard priviedol Alicu k svojmu najstaršiemu bratovi a sám sa vrátil k hre so súrodencami a inými deťmi.

Tomáš a Alica sa navzájom pozerali. Tomáš sa na ňu usmial a pokúšal sa jej prihovoriť. Pozdravil ju, no Alica mu neodpovedala a bolo zrejmé, že tomu slovu nerozumie. Napadlo mu, že by sa mohla naučiť písať, a tak vzal drevenú paličku a do piesku napísal slovo HAT, pričom jej podal klobúk. Alica sa pozrela na písmená, a aj keď možno poznala abecedu, slovo HAT jej nič nehovorilo.

Tomáš nohou zotrel toto slovo, potom ho znova napísal a ukázal na klobúk, ktorý držala Alica v ruke. Alica prikývla hlavou ako signál, že všetkému rozumela. Keď Tomáš tretíkrát napísal slovo HAT, Alica ukázala na klobúk. Tomáš sa usmieval. Potom vytiahol vreckovku zo svojho vrecka a povedal, že toto je HAT, s čím Alica nesúhlasila a ukázala na klobúk. Tomáš sa usmial a ukázal na drevenú palicu, potom na kameň, no Alica nesúhlasila a opäť ukázala na klobúk. To znamenalo, že slovu HAT porozumela.

Následne Alica zostala vážna a ukázala prstom na seba, čomu Tomáš spočiatku nerozumel. Až neskôr pochopil, čo chce Alica vedieť – svoje vlastné meno. Tomáš vzal palicu a napísal veľkými písmenami slovo ALICA. Alica s prekvapením pozerala na napísané slovo, ukázala na seba a napísané písmená, s čím Tomáš súhlasil. Alica potom vzala palicu z Tomášových rúk a učila sa sama napísať svoje vlastné meno.

Raz prišiel domov Alicin otec. Alica bežala za ním a ťahajúc ho chcela ukázať nového priateľa, ktorého Tomáš poznal. Pozdravili sa a Tomáš mu povedal: „Pozrite sa na toto!“

Tomáš napísal slovo HAT, podal Alici klobúk, ktorá ona ukázala a potom ho podala svojmu otcovi, pričom sama napísala slovo HAT. Prekvapený a šťastný otec objal svoju dcéru. Alica mu, s pomocou Tomáša, napísala aj svoje meno, čo jej otca rozplakalo.

„V Amerike nikto nevie, ako učiť nepočujúce deti,“ povedal Alicin otec Tomášovi. Nahnevane mu vysvetlil, že školy pre nepočujúcich sú len vo Francúzsku, kde deti používajú posunkový jazyk, a v Anglicku, kde nepočujúce deti odzerajú z pier učiteľov. Potom mu ukázal učebnicu z francúzskej školy pre nepočujúcich, v ktorej boli nakreslené tvary a pohyby rúk, pričom pri nich boli napísané slová. Zvedavý Tomáš prelistoval stránky a pokúsil sa používať posunky.

„Chcel by som ísť do Anglicka a Francúzska, aby som na vlastné oči videl, ako učitelia vyučujú nepočujúce deti,“ povedal Tomáš Alicinmu otcovi, ktorého ho veľmi potešilo.

Spoločnými silami začali zabezpečovať od dobrých a ochotných ľudí peniaze na cestu do Európy, čo sa im podarilo. Už v nasledujúcom roku sa Tomáš loďou dostal do Londýna, kde sa nachádzali dve školy pre nepočujúcich. Prvú školu riadila rodina Braidwoodsových a druhú ich príbuzní. Keď však Tomáš chcel navštíviť tieto školy, rodina Braidwoodsových, ba ani ich príbuzní, s tým nesúhlasili, pretože nechceli prezradiť svoje tajomstvo, teda to, ako sa vyučujú nepočujúce deti.

Na veľké prosby Tomáša rodina súhlasila s jeho žiadosťou, no len za splnenia podmienky, že za to zaplatí. Tomáš však pre nedostatok finančných prostriedkov nemohol tejto požiadavke vyhovieť. Rovnako nesúhlasil ani s ďalšími dvoma podmienkami rodiny – pracovať na ich škole tri roky alebo vziať jedného člena rodiny do Spojených štátov amerických ako svojho kolegu pri výučbe nepočujúcich detí.

Nešťastný Tomáš odišiel od rodiny a zamieril do centra mesta. Z vyveseného plagátu sa dozvedel o verejnej ukážke výučby nepočujúcich žiakov v školách, ktorú pripravili učitelia z francúzskej školy pre nepočujúcich. Rozhodol sa tam ísť. Prezentáciu výučby viedli traja učitelia. Dvaja učitelia – starší Ján Massieu a mladší Laurent Clerc boli nepočujúci, zatiaľ čo tretí učiteľ, počujúci riaditeľ školy Ambróz Sicard, sa pridal k nim. V prezentácii učitelia Ján a Laurent odpovedali na otázky prítomnej verejnosti v posunkovom jazyku a zároveň písali odpovede na dve veľké tabule.

Tomáš nikdy predtým nevidel posunkový jazyk. Bolo pre neho veľmi zaujímavé, ako Ján a Laurent odpovedali na otázky v posunkovom jazyku. Ich odpovede považoval za zaujímavé a kvalitné. Napríklad, jeden muž z verejnosti sa spýtal Laurenta, ktoré ženy má radšej, či anglické alebo francúzske. Na tú otázku mu Laurent s úsmevom odpovedal, že má rád obe rovnako.

Tomáš pozorne sledoval komunikáciu oboch mužov a uvedomil si, že namiesto slov môžu byť posunky, pretože ruky, rovnako ako hlas, sú schopné vyjadriť myšlienky, pocity a názory človeka.

Po prezentácii sa Tomáš obrátil na učiteľov so svojou prosbou a oni súhlasili, že môže navštívil ich školu v Paríži. Boli ochotní mu názorne predviesť výučbu nepočujúcich detí, a to bez akýchkoľvek podmienok.

V roku 1816 bol Tomáš dva mesiace v škole pre nepočujúcich v Paríži, kde sa učil od Ambróza, Jána a Laurenta. V tom čase Tomáš vedel niečo po francúzsky, zatiaľ čo Laurent ovládal niečo po anglicky, a tak Laurent učil Tomáša základné posunky z francúzskeho posunkového jazyka. Tomášovi sa dokonca podarilo presvedčiť 30-ročného Laurenta, aby s ním odcestoval do Ameriky a pomohol mu založiť školu pre nepočujúcich, v ktorej by spoločne učili nepočujúcich používať posunkový jazyk na komunikáciu a ukázať ľuďom v Spojených štátoch amerických, že nepočujúci ľudia sa môžu vzdelávať rovnako ako počujúci.

V apríli 1817 Tomáš a Laurent otvorili prvú verejnú školu pre nepočujúcich v Hartforde. Jej prvými žiakmi boli deväťročná Alica, devätnásťročná Sofia a ďalších päť nepočujúcich žiakov. Prvým riaditeľom a zároveň učiteľom bol Tomáš, zatiaľ čo Laurent sa stal prvým nepočujúcim učiteľom v Spojených štátoch amerických. Škola v Hartforde je tak najstaršou školou pre nepočujúcich v Spojených štátoch a existuje dodnes.

Zaujímavé je, že Tomáš sa v škole zaľúbil do nepočujúcej žiačky Sofie, s ktorou sa v roku 1821 oženil a mali spolu osem detí. Ich najmladší syn Edward Miner v roku 1864 založil prvú vyššiu odbornú školu – kolégium pre nepočujúcich, pomenované na počesť Tomáša Gallaudeta. Neskôr, v roku 1986 sa vyššia odborná škola premenovala na Gallaudetovu univerzitu.

Koniec smiley.

 

Autor: Roman Vojtechovský

Prekladateľka - figurantka: Veronika Vojtechovská

Ilustrátorka: Linda Pašáková – Svoradová

Rok vydania: 2016 (www.kniznicaticha.sk)

Rok vloženia na danú stránku: 2019

Poznámka autora:

  • upravené meno v texte - Tomáš Gallaudet, originálne meno - Thomas Hopkins Gallaudet

  • upravené meno v texte - Alica, originálne meno - Alice,

  • upravené meno v texte - Ján Massieu, originálne meno - Jean Massieu,

  • upravené meno v texte - Ambróz Sicard, originálne meno - Roch-Ambroise Cucurron Sicard,

  • upravené meno v texte - Sofia, originálne meno - Sophia.

Použitá literatúra:

 

Copyright © 2015 - 2025 - Snepeda. Všetky práva vyhradené.

aktualizované: 21.01.2025 05:34:40